Brumko

Brumkov príbeh je tak trochu smutný a zároveň ukážka toho, prečo by nemal mať psa každý. Alebo teda, prečo by si mali ľudia radšej nechať poradiť od skúsených s výberom psíka. Prišiel k nám z rodiny. Prišiel k nám od pani, ktorej ho dali jej deti. Bohužiaľ obaja neboli pre seba stvorení. Vzájomne sa nechápali, vznikali problémy a Brumko bol nechcený. Podpísala sa na ňom výchova, že bol karhaný za bežné psie veci. A tak si vybudoval určitú „problémovú“ metódu na ochranu. Brumko je veľmi milý, maznavý, krásny psík. Okamžite k vám príde a prosí o mojkanie, vrtí chvostíkom. Až do momentu, kým nepríde manipulácia. Vtedy stuhne, začne sa báť čo príde a preto sa bráni vrčaním, chňapaním. Takto sa to naučil a táto taktika odháňala od neho ľudí. Preto to teraz robí vždy, aj keď nič zlé sa s ním robiť nejde. Nasadenie obojku, branie na ruky. Cudzím ľuďom to nedovolí. Len svojmu človeku, ktorému začne veriť. No to chce čas. Brumko má svoje „muchy“. No napriek tomu skúšame hľadať niekoho, kto pochopí jeho zlomenú dušičku. Niekoho kto mu dá čas, bude mať trpezlivosť s jeho správaním. So psíkmi sa znáša dobre. Je skôr submisívny. Ale rýchlo sa učí od svojej psej partie. Aj to dobré aj to zlé. 😀 Prechádzky si strašne užíva. Miluje ich. A počas toho sa chce stále mojkať. 🙂